Pred pár dňami niekoľko málo ľudí na svojich piknikoch prosilo Kráľa za moju kamarátku Danielku a jej zabijácku skúšku z anatómie. Veru, keď som videla jej skriptá plné latinčiny, vôbec nevyzerali ružovo a musela som utlmiť všetok môj realizmus, aby som ju dokázala povzbudiť v učení. =P
Poprosila som ju, aby tu porozprávala o tom, že nášmu Kráľovi vôbec nevadí piknikovanie v skúškovom období. A ona o tom teda skutočne niečo vie. =)
Veríte na zázraky? Ja na zázraky verím. Takúto vetu som
napísala niekoľkým mojim priateľom na obľúbenej sociálnej sieti v pondelok
podvečer. Naša diskusia sa totiž týkala mojej skúšky na nasledujúci deň. No nie
hocijakej skúšky. Bola to „anatka".
Som jedna z kráľovských dcér a ak to tak Ocko bude
chcieť, o pár rokov budem učiť (možno aj vaše deti) matematiku
a telesnú. Fúúú, poviete si. A ani sa vám nečudujem...popravde, aj ja
si z času na čas takto povzdychnem. Ale neodbočujme. =D Takže, ako študentka
tohto kráľovského odboru musím absolvovať aj predmet Anatómia človeka. Touto
informáciou ma teta na študijnom vystrašila už v prvé dni môjho štúdia.
A veru, rozumiem prečo. Veď naučiť sa všetky kosti, kĺby, svaly
a orgány, čo sa našich krásnych, viac či menej vyšportovaných telách
nachádzajú, sa mne, dlhodobej odporkyni biológie, zdalo nemožné. No môjmu
Kráľovi očividne nie.
Tak sme tam spolu týždeň čo týždeň chodili. Och, miestami to
bolo teda poriadne únavné. Ale k „životu“ ma preberalo pomyslenie na skúšku, ktorú
budem musieť absolvovať. Nuž, ako sa hovorí, časom všetko dozrie...a tak
prišiel čas, kedy som sa musela začať učiť. Tak som do toho šla. Prvý deň to
bola malina. Na pláne boli kosti a kĺby. A keďže kosti som sa už
učila na zápočet (ktorý som tiež napísala iba s Božou pomocou) a kĺby
sa celkom dali, tak som sa spokojná ponorila do hladiny alfa. Na druhý deň ma
čakali svaly. Vymenovať, povedať po latinky, určiť úpon, odstup, funkciu.
A ideme: Prvá skupina – svaly hlavy, druhá skupina – svaly krku, ...
a aké boli tie prvé? Jóóój, učila som sa to a učila...a NIČ som
z toho nevedela. Viem, že takýto pocit máte často aj vy. Aj ja som to
zažívala na strednej, no po nejakom krátkom zopakovaní som si všetko vybavila
a bolo fajn. No toto bolo iné. Celkom iné. Mohla som to opakovať koľko som
chcela, naozaj to nešlo.
Celá zúfalá som sa vtedy posadila a rozmýšľala. Ak sa mám toto naučiť, potrebujem ešte asi 2
týždne. Mám už len pár dní do skúšky, zo svalov neviem nič a orgány som
ešte ani nevidela. Fú, Pane, ako mám toto zvládnuť? Keby to bola moja posledná
skúška, nepoviem ani pol slova, ale ja mám ešte ďalších 6 neuzavretých
predmetov. Áno, čítate dobre. V čase, keď už trištvrte mojich kamarátov
a spolužiakov prázdninovalo, ja som potrebovala ešte 6 písmeniek. No tak,
Pane, ako? prečo? čo? kedy? čo mám robiť?
Vtedy odpovedal. Zrazu mi zoslal perfektnú myšlienku. Chvíľu
som premýšľala, no potom som spustila. Neviem, či to bola modlitba, ale znelo
to asi takto: Ak ma Ty budeš chcieť od tejto skúšky odbremeniť a osláviť
sa aj v tejto situácii, podsunieš mi takú otázku, ktorú budem vedieť.
A keď nie, pochopím, že chceš, aby som ešte viac makala, aby som si to
písmenko zaslúžila.
Práve som bola pri svaloch pleca. Yes, naučím sa ich
dokonale a budem veriť, že si ich vytiahnem. Naučila som sa. Nepomyslite
si teraz, že som sa potom už nato vykašlala. Nie. Robila som, čo bolo
v mojich silách. Učila som sa ďalej, veď odpoveď bola zložená až
z troch otázok. Prečítala som si o ďalších svaloch, naučila sa
orgány, zopakovala kosti a kĺby. A jasné, asi trikrát som si prešla
svaly pleca.
A nastal deň D. Celé ráno mi chodila po rozume (ako by
povedal môj spolužiak Milan) jedna kultová pieseň, v ktorej sa spieva
o tom, že keby som mala čo i len malú vieru, prenášala by som vrchy.
Trefné, nie? Veď veriť tomu, že asi z dvadsiatich okruhov otázok
o svaloch si vyberiem práve tú jednu, to chce teda kúsok viery. ;-)
A tak, s touto piesňou na perách som vyrazila. Keď
som sedela v „čakárni“, snažila som sa ešte učiť. Samozrejme, aj tie ostatné
svaly, o ktorých som skoro nič nevedela. Popravde, dosť dlho som neverila,
že si môžem vytiahnuť práve to, čo chcem. Ale potom prišiel moment, kedy mi to
všetko došlo. „Daniela! Ty neveríš, že ti Boh podsunie tie svaly pleca? Ty
neveríš, že má takú moc a že Jemu nič nie je nemožné???" „Verím“ povedala
som sebe aj Ockovi a ešte raz som si ich prešla. Ešte chvíľu som čakala
a čítala o orgánoch, keď zaznel rázny hlas pána docenta: „Kyslá“.
Áno, áno...domysleli ste si správne, to je moje priezvisko. Vstúpila som,
a mala som ťahať. Chvíľu som bola zmätená, že odkiaľ, ale po usmernení
skúšajúceho som všetko pochopila a vytiahla som si jeden papierik. Na ňom
bolo celkom obyčajne, asi takto nejako napísané čiarne na bielom:
1.
chrbtica – stavce
2.
svaly pletenca hornej končatiny
3.
maternica, cyklus ženy
Pomysleli by ste si: Jóóój chúďa, nevytiahla si to plece.
Mám pre vás dobrú správu. V tej chvíli som od chúďatka mala na míle ďaleko.
Bola som ten najšťastnejší človek na svete. Svaly pletenca hornej končatiny sú
predsa svaly pleca! Ani ja neviem, prečo si to všetko tak komplikujeme
a namiesto 1 slova napíšeme 3, ale budiš. =D
Vtedy mi to bolo srdečne jedno. Ľudia, ja som neverila. Teda verila, ale
chápete, ako to myslím. Bol to pocit ako po víťaznej bitke... aj keď tú bitku
som mala v podstate len pred sebou. Ale to, že môj Boh a viera
v neho zvíťazili nad nízkou pravdepodobnosťou, strašnou prognózou,
zúfalstvom a obavou, to považujem za vyhratý boj.
Prvé chvíle mojej prípravy som len ďakovala. Potom samozrejme
aj prosila, aby som to už nezbabrala, keď som dostala taký dar. No a ďalej som
už len písala všetko, čo som vedela. Keď prišiel čas to odprezentovať, bola som
mierne nesvoja, ale myslím, že ubezpečenie, že to bude dobré som dostala už
dávno pred tým. Prvá otázka mi nevyšla na 100%, ale to ani nebolo potrebné. Veď
druhou som zahviezdila ako kométa. No a zakončila som to takisto nie
dokonalou, ale postačujúcou odpoveďou na otázku číslo 3. A tak som
z miestnosti plnej kostí, plagátov ľudského tela a atmosféry, ktorá
sa dala krájať odchádzala s písmenkom v indexe.
Neviem, či vás to ešte zaujíma, ale cítila som veľkú radosť,
vďačnosť, pokoru...bol to pocit, ktorý sa ani nedá opísať, jednoducho pocit
kráľovskej dcéry. Priala by som vám všetkým, aby ste ho niekedy zažili. A ak
ste ho už niekedy zažili, máte veľké privilégium.
Môj Boh je Boh zázrakov. Ale my musíme v tie zázraky
veriť.
Veríte na zázraky? Ja na zázraky verím.
