Januárové "zhrozenie": To až takto??

S Bohom žijem odjakživa. Keď som pred pár mesiacmi zistila, že v mojom okolí, že mojimi priateľmi sú ľudia, ktorí o Bohu a kresťanstve takmer nič nevedia, úplne ma to vykoľajilo. Dovtedy som si neuvedomila, že decká, ktoré vyrastajú v ateistických rodinách zrejme nikdy nemali možnosť počuť Ježišove podobenstvo o márnotratnom synovi či desiatich pannách a ani tie príbehy zo Starej Zmluvy, viete, o Dávidovi a Goliášovi, a o Šalamúnovej múdrosti, alebo ako Izraelci prešli cez more. Všetko toto bolo pre mňa všeobecne známe, dokonca otrepané, až kým som sa nedostala do situácie, keď som musela vysvetľovať, že Madona je iné pomenovanie Panny Márie. Vtedy som si uvedomila, že všetko, čo mne príde samozrejmé, iní nemusia vôbec poznať a bola som veľmi vďačná, že sa mi v detstve dostalo tejto múdrosti.

Potom sa však vynorila otázka: Skutočne Ho poznám? Pamätám si tých pár príbehov, viem kto bol Lazar, viem aj ako zomrel Ján Krstiteľ, dokonca viem, že Šavol sa obrátil, stal sa kresťanom a potom písal tie listy, čo sú na konci Biblie pod menom Pavol. Viem, že máme milovať Boha z celého srdca, duše a sily, a svojho blížneho ako seba, viem, že sa máme radovať v Pánovi vždycky, a tiež, že láska je trpezlivá, dobrotivá... Mala som ho rada ako priateľa, s ktorým sa dá porozprávať, keď sú iní zaneprázdnení, posledné dva roky som sa fakt aj modlila, tak skutočne, a do kostola som dokonca chodila s radosťou! Čosi ma k Nemu ťahalo, videla som ľudí ako ho chvália a ako Mu odovzdávajú svoje životy. No nie, nepoznala som Ho. O čo tu skutočne ide, to mi došlo, až keď som prečítala Bláznivú lásku od Francisa Chana. Už predtým som čítala kresťanskú literatúru, v poslednom čase sme s priateľkou fičali na kresťanských filmoch, zaujímali sme sa o mládežnícke akcie a chvály, no nikdy som nebola ochotná pripustiť, že v kresťanstve, že v nasledovaní Boha, ide až o tak veľa.

Dať mu svoj život. Niee, vravela som si počas čítania, to sa tak nemyslí, Biblia je strašne obrazná. Isteže Mu máme slúžiť, modliť sa, spievať Mu, oslavovať Ho, áno, veď aj máme začo, dal nám veľa dobrého. Isteže sa máme vyhýbať hriechu, teda aspoň tomu "riadnemu", veď sa aj snažím, veď On to vie koľko ma to stojí síl vypiť len za jeden alebo prehovárať svojho priateľa, že vážne počkáme do svadby. Máme pomáhať chudobným a chorým, jasné, s radosťou, no ale veď ja nikoho, kto nemá čo jesť nepoznám a moji priatelia sú všetci zdraví, no fajn, škrtnuté.

A vtedy mi to došlo. Celý ten príbeh našej záchrany, ktorý je opísaný v Novom Zákone sa fakt stal a stále pokračuje. Všetko sa to poskladalo ako puzzle a ja som uvidela Božiu lásku. Veď On vážne stvoril svet: ten zázrak rastlín, ktoré na jar bojujú, aby sa spod zeme dostali k slnečným lúčom, tú mnohorakosť rýb v oceánoch, kde má každá z nich svoju jedinečnú dôležitú úlohu v udržaní rovnováhy, tú mohutnosť hôr, ktorú sa snažíme pokoriť, keď sa na ne šplháme, no nakoniec sme vždy my tí zadychčaní, spotení a pokorení ich nádherou, a On stvoril aj pocity chladu a úžasu, keď vidíme dokonalé snehové vločky padať z neba a trblietať sa. A do všetkej tejto nádhery poslal nás, na Jeho obraz stvorený ľud, Jeho ľud.

Keby sme my ľudia vytvorili niečo úplne super, niečo, na čo by sme boli riadne hrdí a čo by sme milovali, a to niečo by padlo do rúk nášmu nepriateľovi a pošpinilo sa tým, čo najviac nenávidíme a čoho sa ono už nikdy nebude môcť zbaviť, asi by sme sa náš výtvor snažili čím skôr zničiť, aby to nevykonalo viac škody než dosiaľ. Boh nás však nezničil. A nebolo to preto, že by nemohol, spomeňte si na potopu, On je všemocný. Nechcel nás zničiť, ľúbil nás. Ba čo viac, on nás stále ľúbi, stále nechce našu smrť, pozrite sa do Biblie ako veľmi sa usiluje o našu záchranu. Veď zostúpil z neba a na seba preniesol všetky ľudské hriechy. To, čo najviac nenávidí, to, čo sa mu najviac protiví, to vzal na seba a umrel na kríži, aby sme my už nikdy neboli poškvrnení hriechom, ktorý by nás od Neho oddeľoval.

Ježiš si za nás odmakal väčšinu roboty na našej ceste k večnému životu. 
Na nás ostalo, aby sme Bohu verili a nadovšetko Ho milovali, 
čo po tom všetkom čo pre nás spravil, nemusí byť až také nelogické. 
V konečnom dôsledku na nás zostalo asi toľko roboty, 
ako keby sme namiesto preštudovania si celej mestskej knižnice 
dostali jednu stránku spracovaných poznámok, z ktorých bude písomka. 
Takto nás Boh miluje. 
Až takto.

Lenže i tak je toho mnoho čo od nás chce. Veď On tvrdí, že máme rozdať majetok chudobným a starať sa o chorých, vdovy a siroty, že máme hlásať Jeho slovo a činiť Mu učeníkmi všetky národy, že Mu máme dôverovať a poslúchať ho, a že Jeho máme milovať viac než čokoľvek iné na tomto svete. On sa musel zblázniť! Viem, že ho mám mať rada, ale to až takto?? Aj ľuďom mám pomáhať, fajn, ale snáď najskôr zabezpečím seba a budem dávať, až keď mi čosi zvýši, nie?? A keby som ho poslúchala, to by som predsa nerobila nič z toho, čo robím teraz, no ale keby som to nerobila, bola by som iná ako ostatní, a ako by to oni potom pochopili?? Nepochopili, a to by som im ešte mala začať kecať o Kristovi?? Isteže chcem, aby bol mojim Spasiteľom, ale musím to vravieť takto verejne??

Nevedela som tomu uveriť. Na jednej strane, viem, čo robiť na získanie večného života, a na druhej, znamená to úplne sa vzdať rozhodovania o tom terajšom. A tak som kalkulovala: Priemerný vek žien na Slovensku je 76 rokov, to mám pred sebou asi 55 rokov života na tomto svete. Boh mi môže dať večný život, čo sa na roky dosť ťažko prepočítava. Svet mi nezaručuje nič, no ponúka nekonečné hnanie sa za úspechom, uznaním a peniazmi, neustále konflikty a pár rozbitých vzťahov s blízkymi kvôli vyššie spomínanému úspechu, uznaniu alebo peniazom, ďalej stres, strach, opustenosť, ľútosť, nenávisť, závisť a pohodlnosť. Boh mi môže v nebi zaručiť úplne všetko, napr. bezpečie, svätý pokoj, nekonečné šťastie, hojnosť a Jeho prítomnosť. Na svete mi Boh môže zaručiť problémy, nepochopenie až utrpenie, a Jeho prítomnosť. Takže keď to vydelím a pripočítam a potom odmocním, zistím, že som počítala zbytočne, pretože moja duša túži po Kristovi a po záchrane. Takže je rozhodnuté.

A teraz si hovorím: Čo teraz? Fajn, tak som sa rozlúčila s vysnívaným životom z dvestodielnej telenovely plným závisti a podvodov, ale ako žiť, keď som zamestnaná u Boha? Vtedy asi treba niečo robiť, niečo meniť, nie? Tak poďme nato!!

(napísané večer 9. Januára 2013)