Májový údiv: To až toľko??

Aj ty si rád/rada prezeráš staré fotky a spomínaš? Ja sa občas dokonca pristihnem pri tom, že spomínam aj bez fotiek. Vo svojej mysli znovu prežívam zážitky spred roka, dvoch, piatich... Vynárajú sa mi moje pocity a názory na svet, a ja pozorujem ako som sa časom (z)menila. 

Naposledy som si takto zrekapitulovala svoj život s Bohom. Myslím, že okrem krstu začal aj mamkiným čítaním obrázkovej Biblie a chodením na nedeľnú Besiedku. Pokračoval nábožkom v škole, letnými tábormi s miestnym zborom, konfirmáciou a chodením do kostola. Aj ty vidíš len aktivity a nie osobu Boha? To máš, bohužiaľ, pravdu.

To, že Boh má tri osoby som, prirodzene, vedela. Ale že Boh JE osoba, a to živá, prítomná a tak blízka, to som netušila. Nikdy som však neprestala veriť (alebo aspoň som si to oficiálne nikdy nepriznala), že existuje. Práve to mi možno pomohlo prežiť obdobie dospievania bez väčšej ujmy. =P Na zmysel mojej existencie (nie to ešte na moje ďalšie smerovanie) som však nie a nie prísť. 

Svadobný dar pre moju mládežnícku vedúcu =)

Mala som 17, keď som sa nejakým čudným spôsobom dostala na stretnutia kresťanskej mládeže. Boli sme fajn partia, tak som tam začala chodiť pravidelne (pravidelne so štvrťhodinovým meškaním =D ). Bola tam zábava a vždy som sa tam čosi dozvedela, no to, čo ma najsamviac zaujalo, bola naša vedúca. Na prvý pohľad vôbec nevyzerala zvláštne, dve nohy, dve ruky, chápeš, normálna baba, vysoká vysokoškoláčka. Ale strašne čudne sa modlila, akoby sa rozprávala s niekým blízkym. A keď sme preberali nejakú časť z Biblie, vždy sa to snažila aplikovať do bežných každodenných situácií. Konečne som začala niektorým veciam, čo sa vraveli v kostole rozumieť. Ale len niektorým.

Začala som spoznávať Boha ako osobnosť. Staré a nové poznatky do seba zapadali ako puzzle, postupovala som malými krôčikmi, ale mala som pocit, že sú to neskutočné skoky. Začala som sa modliť. Fuu, a ako mi to nešlo!! Ale postupne som sa tomu otvárala. A začala som vidieť Boží zásah vo veciach, čo sa mi dejú. Náhodne som otvárala Bibliu, ale aj iné knihy, keď som mala pocit, že mi chce niečo povedať a dostalo sa mi odpovedi. Nuž, tak som začala byť so sebou spokojná. Juuuj, aká som ja veriaca, ako ja veľa viem, ako ku mne Boh hovorí, fíííí..... Čítať Bibliu? Načo? So MNOU Boh komunikuje inak. Riešiť svoje každodenné klamstvá, posudzovanie iných a egoizmus? Zbláznili ste sa? Nič z toho sa MŇA netýka (skôr tej baby naľavo...).

Kráľovské dcéry

Našťastie Boh koná a mne sa časom otvorili oči. Čítaním písma som zistila, že sa veru ešte mám čo učiť, a že aj to málo čo viem, nedodržiavam. Možno by som to už aj vzdala, lebo začalo ísť do tuhého a zas sme boli pri obmedzeniach, a to už predsa nebola zábava. No vtedy som objavila chvály. =) Popravde, keď som prvý raz videla ľudí so zdvihnutými rukami kolísať sa do hudby, začala som sa obzerať po niekom, kto odvedie týchto nadrogovaných teenagerov z kresťanskej akcie. Všetko mi však bolo vysvetlené a hoci som tam zozačiatku chodila len kvôli slovu (ako do kostola), ktoré bolo záživnejšie ako bežná kázeň, časom som objavila aj silu uctievania Boha. 

Tú blízkosť môjho Kráľa, akú som pociťovala na chválach či na stretkách, som si postupne začala prinášať aj do svojho bežného života a môj živý vzťah so živým Bohom postupne rástol. Dnes ma už celú napĺňa a zasahuje (dúfam, že aspoň trošku) každú časť môjho života.

V januári som sa rozhodla úplne odovzdať Bohu a jeho plánu. Pche, Jemu netreba dvakrát hovoriť! =D Naordinoval mi potrebu čítania Písma a vzdelávania sa prostredníctvom kníh, filmov, Godzone messages, kázní z Exitu a všelijakých ľudí, čo mi posiela do cesty. Pomohol mi vo februári absolvovať kurz o evanjelizovaní a vyučovaní detí, po ktorom nasleduje realita stretávania sa s deckami v mojej obci. Šialeným spôsobom spojil pár neznámych ľudí v Nitre, aby vytvorili spoločenstvo na Jeho slávu, ktorého môžem byť súčasťou. Dovolil mi uvedomiť si moju hodnotu Kráľovej dcéry a to, že aj so mnou má svoj plán. A nakoniec, napriek rozdielnym mestám štúdia mi zachoval spriaznenú dušu a moju Kráľovskú sestričku, s ktorou sa môžem bez obáv zdieľať o všetkom, čo Boh koná v našich životoch.

Najnovšie ma štuchá, aby som po nociach ťukala tento blog a ukázala ti, že až tooooľko dobrého a vzrušujúceho môže Boh urobiť v tvojom živote, keď Ho necháš. 

Ba ešte viac =)

Januárové "zhrozenie": To až takto??

S Bohom žijem odjakživa. Keď som pred pár mesiacmi zistila, že v mojom okolí, že mojimi priateľmi sú ľudia, ktorí o Bohu a kresťanstve takmer nič nevedia, úplne ma to vykoľajilo. Dovtedy som si neuvedomila, že decká, ktoré vyrastajú v ateistických rodinách zrejme nikdy nemali možnosť počuť Ježišove podobenstvo o márnotratnom synovi či desiatich pannách a ani tie príbehy zo Starej Zmluvy, viete, o Dávidovi a Goliášovi, a o Šalamúnovej múdrosti, alebo ako Izraelci prešli cez more. Všetko toto bolo pre mňa všeobecne známe, dokonca otrepané, až kým som sa nedostala do situácie, keď som musela vysvetľovať, že Madona je iné pomenovanie Panny Márie. Vtedy som si uvedomila, že všetko, čo mne príde samozrejmé, iní nemusia vôbec poznať a bola som veľmi vďačná, že sa mi v detstve dostalo tejto múdrosti.

Potom sa však vynorila otázka: Skutočne Ho poznám? Pamätám si tých pár príbehov, viem kto bol Lazar, viem aj ako zomrel Ján Krstiteľ, dokonca viem, že Šavol sa obrátil, stal sa kresťanom a potom písal tie listy, čo sú na konci Biblie pod menom Pavol. Viem, že máme milovať Boha z celého srdca, duše a sily, a svojho blížneho ako seba, viem, že sa máme radovať v Pánovi vždycky, a tiež, že láska je trpezlivá, dobrotivá... Mala som ho rada ako priateľa, s ktorým sa dá porozprávať, keď sú iní zaneprázdnení, posledné dva roky som sa fakt aj modlila, tak skutočne, a do kostola som dokonca chodila s radosťou! Čosi ma k Nemu ťahalo, videla som ľudí ako ho chvália a ako Mu odovzdávajú svoje životy. No nie, nepoznala som Ho. O čo tu skutočne ide, to mi došlo, až keď som prečítala Bláznivú lásku od Francisa Chana. Už predtým som čítala kresťanskú literatúru, v poslednom čase sme s priateľkou fičali na kresťanských filmoch, zaujímali sme sa o mládežnícke akcie a chvály, no nikdy som nebola ochotná pripustiť, že v kresťanstve, že v nasledovaní Boha, ide až o tak veľa.

Dať mu svoj život. Niee, vravela som si počas čítania, to sa tak nemyslí, Biblia je strašne obrazná. Isteže Mu máme slúžiť, modliť sa, spievať Mu, oslavovať Ho, áno, veď aj máme začo, dal nám veľa dobrého. Isteže sa máme vyhýbať hriechu, teda aspoň tomu "riadnemu", veď sa aj snažím, veď On to vie koľko ma to stojí síl vypiť len za jeden alebo prehovárať svojho priateľa, že vážne počkáme do svadby. Máme pomáhať chudobným a chorým, jasné, s radosťou, no ale veď ja nikoho, kto nemá čo jesť nepoznám a moji priatelia sú všetci zdraví, no fajn, škrtnuté.

A vtedy mi to došlo. Celý ten príbeh našej záchrany, ktorý je opísaný v Novom Zákone sa fakt stal a stále pokračuje. Všetko sa to poskladalo ako puzzle a ja som uvidela Božiu lásku. Veď On vážne stvoril svet: ten zázrak rastlín, ktoré na jar bojujú, aby sa spod zeme dostali k slnečným lúčom, tú mnohorakosť rýb v oceánoch, kde má každá z nich svoju jedinečnú dôležitú úlohu v udržaní rovnováhy, tú mohutnosť hôr, ktorú sa snažíme pokoriť, keď sa na ne šplháme, no nakoniec sme vždy my tí zadychčaní, spotení a pokorení ich nádherou, a On stvoril aj pocity chladu a úžasu, keď vidíme dokonalé snehové vločky padať z neba a trblietať sa. A do všetkej tejto nádhery poslal nás, na Jeho obraz stvorený ľud, Jeho ľud.

Keby sme my ľudia vytvorili niečo úplne super, niečo, na čo by sme boli riadne hrdí a čo by sme milovali, a to niečo by padlo do rúk nášmu nepriateľovi a pošpinilo sa tým, čo najviac nenávidíme a čoho sa ono už nikdy nebude môcť zbaviť, asi by sme sa náš výtvor snažili čím skôr zničiť, aby to nevykonalo viac škody než dosiaľ. Boh nás však nezničil. A nebolo to preto, že by nemohol, spomeňte si na potopu, On je všemocný. Nechcel nás zničiť, ľúbil nás. Ba čo viac, on nás stále ľúbi, stále nechce našu smrť, pozrite sa do Biblie ako veľmi sa usiluje o našu záchranu. Veď zostúpil z neba a na seba preniesol všetky ľudské hriechy. To, čo najviac nenávidí, to, čo sa mu najviac protiví, to vzal na seba a umrel na kríži, aby sme my už nikdy neboli poškvrnení hriechom, ktorý by nás od Neho oddeľoval.

Ježiš si za nás odmakal väčšinu roboty na našej ceste k večnému životu. 
Na nás ostalo, aby sme Bohu verili a nadovšetko Ho milovali, 
čo po tom všetkom čo pre nás spravil, nemusí byť až také nelogické. 
V konečnom dôsledku na nás zostalo asi toľko roboty, 
ako keby sme namiesto preštudovania si celej mestskej knižnice 
dostali jednu stránku spracovaných poznámok, z ktorých bude písomka. 
Takto nás Boh miluje. 
Až takto.

Lenže i tak je toho mnoho čo od nás chce. Veď On tvrdí, že máme rozdať majetok chudobným a starať sa o chorých, vdovy a siroty, že máme hlásať Jeho slovo a činiť Mu učeníkmi všetky národy, že Mu máme dôverovať a poslúchať ho, a že Jeho máme milovať viac než čokoľvek iné na tomto svete. On sa musel zblázniť! Viem, že ho mám mať rada, ale to až takto?? Aj ľuďom mám pomáhať, fajn, ale snáď najskôr zabezpečím seba a budem dávať, až keď mi čosi zvýši, nie?? A keby som ho poslúchala, to by som predsa nerobila nič z toho, čo robím teraz, no ale keby som to nerobila, bola by som iná ako ostatní, a ako by to oni potom pochopili?? Nepochopili, a to by som im ešte mala začať kecať o Kristovi?? Isteže chcem, aby bol mojim Spasiteľom, ale musím to vravieť takto verejne??

Nevedela som tomu uveriť. Na jednej strane, viem, čo robiť na získanie večného života, a na druhej, znamená to úplne sa vzdať rozhodovania o tom terajšom. A tak som kalkulovala: Priemerný vek žien na Slovensku je 76 rokov, to mám pred sebou asi 55 rokov života na tomto svete. Boh mi môže dať večný život, čo sa na roky dosť ťažko prepočítava. Svet mi nezaručuje nič, no ponúka nekonečné hnanie sa za úspechom, uznaním a peniazmi, neustále konflikty a pár rozbitých vzťahov s blízkymi kvôli vyššie spomínanému úspechu, uznaniu alebo peniazom, ďalej stres, strach, opustenosť, ľútosť, nenávisť, závisť a pohodlnosť. Boh mi môže v nebi zaručiť úplne všetko, napr. bezpečie, svätý pokoj, nekonečné šťastie, hojnosť a Jeho prítomnosť. Na svete mi Boh môže zaručiť problémy, nepochopenie až utrpenie, a Jeho prítomnosť. Takže keď to vydelím a pripočítam a potom odmocním, zistím, že som počítala zbytočne, pretože moja duša túži po Kristovi a po záchrane. Takže je rozhodnuté.

A teraz si hovorím: Čo teraz? Fajn, tak som sa rozlúčila s vysnívaným životom z dvestodielnej telenovely plným závisti a podvodov, ale ako žiť, keď som zamestnaná u Boha? Vtedy asi treba niečo robiť, niečo meniť, nie? Tak poďme nato!!

(napísané večer 9. Januára 2013)

Deň ako stvorený na piknik

Zobudila som sa a sám Kráľ stál pri mojej posteli. Usmial sa, žmurkol a potmehúdsky povedal, že dnes ideme na piknik. Zajasala som, pozrela von oknom a vtedy som pochopila, že si na to vybral ten správny deň s tým správnym počasím. S radosťou som sa umyla a obliekla.  V izbičke sme boli len my dvaja, lebo spolubývajúca už mala v tom čase školu.

Otvorila som chladničku, urobila som si niečo pod zub (mmm....ovsené vločky s tvarohom, hruškou a medom) a potom sme len tak sedeli, jedli a rozprávali sa. Hovorila som mu o tom, ako sa teším, že dnes prišiel a On bol tiež rád, že som si naňho dnes našla čas. Začala som mu vravieť o tom, čo ma cez deň čaká a On ma trpezlivo počúval, hoci môj denný program poznal oveľa lepšie než ja sama. Povedala som mu čo ma trápi a On ma svojim objatím zbavil všetkého stresu a ťažoby. Potom som si však spomenula, že musím ísť do školy, ale On sa nehneval. Dokonca mi navrhol, že môže ísť so mnou, pretože dnešok má vyhradený len pre mňa. Vravím si "YES!" a už sme kráčali na seminár. 

Pred triedou som stretla kamošku, čo Kráľa pozná, tak sme sa všetci dali do reči a ja som jej opísala to super ráno. V triede bolo plno ľudí, ktorí o Kráľovi nemali ani šajnu, alebo Ho poznali len z videnia. Cítila som v Jeho srdci zmes emócií: smútok, túžbu a nekonečnú lásku. Jeho pohľad vyžaroval túžbu osloviť každého jedného z nich, ale ja som nemala odvahu predstaviť ich. Napriek tomu sa na mňa nehneval. 

Keď mi skončili všetky hodiny, ešte stále bol pri mne. Šli sme spolu na obed do jedálne a povybavovali sme nejaké veci, čo som potrebovala v knižnici, v meste, v obchode... Občas sme nadšene kecali a rehotali sa, inokedy sme len tak mlčky kráčali. Stalo sa mi aj, že som úplne zabudla, že je so mnou a stratila som ho kdesi v dave, no len čo som ho začala hľadať, už stál pri mne. Vtedy som pochopila, že On ma nikdy nespustil z očí.

K večeru sme sa vrátili na intrák. Spolubývajúca na mňa spustila lavínu svojich dnešných zážitkov, tak sme si sadli a počúvali ju. Ona však prítomnosť Kráľa ignorovala. Hádzala som po ňom ospravedlňujúce pohľady za jej správanie a niektoré názory, ale on len mykol plecami a ďalej ju s láskou počúval. 

Keď sme už každá zaliezla do svojej postele, Kráľ otvoril Bibliu a čítal mi. Niektorým veciam som nerozumela, tak mi to čítal znova. Niečo mi došlo, ale nie všetko. On však povedal, že to nevadí. Tak som sa zamerala na to, čomu som rozumela a snažila som sa to zapamätať. Keď skončil, pošepkala som mu naliehavé prosby za ľudí, ktorých milujem a ktorým má moc pomôcť. Necítila som sa hodná žiadať to od Neho, ale vedela som, že On je jediný, kto môže niečo zmeniť. Veď je Kráľ. Všetko si vypočul, pohladil ma po tvári a zaželal mi krásne sny. Stále však sedel vedľa postele. 

Pohltil ma neuveriteľný pokoj, no predsa som ešte otvorila oči a spýtala sa: Pane, nehovoril si ráno, že chceš ísť na piknik? On sa usmial od ucha k uchu a povedal: Celý deň sme strávili spolu, v pohode sme sa rozprávali, smiali a zabávali. Neskýva sa za piknikom ako činnosťou jedenia v prírode synonymum chvíle pokoja, pohody a relaxu s niekým, s kým sa cítiš dobre a rád s ním tráviš čas (napríklad jedením v prírode =P)? Ja som s tebou dnes bol na pikniku. Bola si aj ty so mnou? Rozospato som sa na Neho usmiala. Bola som, Pane, a chcem naň ísť aj zajtra.

Ráno som sa zobudila a sám Kráľ sedel pri mojej posteli. Uškrnul sa a povedal: Dnešok mám vyhradený len pre teba. Pôjdeme na piknik?