Veríš na zázraky?

Pred pár dňami niekoľko málo ľudí na svojich piknikoch prosilo Kráľa za moju kamarátku Danielku a jej zabijácku skúšku z anatómie. Veru, keď som videla jej skriptá plné latinčiny, vôbec nevyzerali ružovo a musela som utlmiť všetok môj realizmus, aby som ju dokázala povzbudiť v učení. =P 

Poprosila som ju, aby tu porozprávala o tom, že nášmu Kráľovi vôbec nevadí piknikovanie v skúškovom období. A ona o tom teda skutočne niečo vie. =)

Veríte na zázraky? Ja na zázraky verím. Takúto vetu som napísala niekoľkým mojim priateľom na obľúbenej sociálnej sieti v pondelok podvečer. Naša diskusia sa totiž týkala mojej skúšky na nasledujúci deň. No nie hocijakej skúšky. Bola to „anatka".

Som jedna z kráľovských dcér a ak to tak Ocko bude chcieť, o pár rokov budem učiť (možno aj vaše deti) matematiku a telesnú. Fúúú, poviete si. A ani sa vám nečudujem...popravde, aj ja si z času na čas takto povzdychnem. Ale neodbočujme. =D Takže, ako študentka tohto kráľovského odboru musím absolvovať aj predmet Anatómia človeka. Touto informáciou ma teta na študijnom vystrašila už v prvé dni môjho štúdia. A veru, rozumiem prečo. Veď naučiť sa všetky kosti, kĺby, svaly a orgány, čo sa našich krásnych, viac či menej vyšportovaných telách nachádzajú, sa mne, dlhodobej odporkyni biológie, zdalo nemožné. No môjmu Kráľovi očividne nie.

Tak sme tam spolu týždeň čo týždeň chodili. Och, miestami to bolo teda poriadne únavné. Ale k „životu“ ma preberalo pomyslenie na skúšku, ktorú budem musieť absolvovať. Nuž, ako sa hovorí, časom všetko dozrie...a tak prišiel čas, kedy som sa musela začať učiť. Tak som do toho šla. Prvý deň to bola malina. Na pláne boli kosti a kĺby. A keďže kosti som sa už učila na zápočet (ktorý som tiež napísala iba s Božou pomocou) a kĺby sa celkom dali, tak som sa spokojná ponorila do hladiny alfa. Na druhý deň ma čakali svaly. Vymenovať, povedať po latinky, určiť úpon, odstup, funkciu. 

A ideme: Prvá skupina – svaly hlavy, druhá skupina – svaly krku, ... a aké boli tie prvé? Jóóój, učila som sa to a učila...a NIČ som z toho nevedela. Viem, že takýto pocit máte často aj vy. Aj ja som to zažívala na strednej, no po nejakom krátkom zopakovaní som si všetko vybavila a bolo fajn. No toto bolo iné. Celkom iné. Mohla som to opakovať koľko som chcela, naozaj to nešlo. 

Celá zúfalá som sa vtedy posadila a rozmýšľala.  Ak sa mám toto naučiť, potrebujem ešte asi 2 týždne. Mám už len pár dní do skúšky, zo svalov neviem nič a orgány som ešte ani nevidela. Fú, Pane, ako mám toto zvládnuť? Keby to bola moja posledná skúška, nepoviem ani pol slova, ale ja mám ešte ďalších 6 neuzavretých predmetov. Áno, čítate dobre. V čase, keď už trištvrte mojich kamarátov a spolužiakov prázdninovalo, ja som potrebovala ešte 6 písmeniek. No tak, Pane, ako? prečo? čo? kedy? čo mám robiť? 

Vtedy odpovedal. Zrazu mi zoslal perfektnú myšlienku. Chvíľu som premýšľala, no potom som spustila. Neviem, či to bola modlitba, ale znelo to asi takto: Ak ma Ty budeš chcieť od tejto skúšky odbremeniť a osláviť sa aj v tejto situácii, podsunieš mi takú otázku, ktorú budem vedieť. A keď nie, pochopím, že chceš, aby som ešte viac makala, aby som si to písmenko zaslúžila. 

Práve som bola pri svaloch pleca. Yes, naučím sa ich dokonale a budem veriť, že si ich vytiahnem. Naučila som sa. Nepomyslite si teraz, že som sa potom už nato vykašlala. Nie. Robila som, čo bolo v mojich silách. Učila som sa ďalej, veď odpoveď bola zložená až z troch otázok. Prečítala som si o ďalších svaloch, naučila sa orgány, zopakovala kosti a kĺby. A jasné, asi trikrát som si prešla svaly pleca. 

A nastal deň D. Celé ráno mi chodila po rozume (ako by povedal môj spolužiak Milan) jedna kultová pieseň, v ktorej sa spieva o tom, že keby som mala čo i len malú vieru, prenášala by som vrchy. Trefné, nie? Veď veriť tomu, že asi z dvadsiatich okruhov otázok o svaloch si vyberiem práve tú jednu, to chce teda kúsok viery. ;-)

 

   A tak, s touto piesňou na perách som vyrazila. Keď som sedela v „čakárni“, snažila som sa ešte učiť. Samozrejme, aj tie ostatné svaly, o ktorých som skoro nič nevedela. Popravde, dosť dlho som neverila, že si môžem vytiahnuť práve to, čo chcem. Ale potom prišiel moment, kedy mi to všetko došlo. „Daniela! Ty neveríš, že ti Boh podsunie tie svaly pleca? Ty neveríš, že má takú moc a že Jemu nič nie je nemožné???" „Verím“ povedala som sebe aj Ockovi a ešte raz som si ich prešla. Ešte chvíľu som čakala a čítala o orgánoch, keď zaznel rázny hlas pána docenta: „Kyslá“. Áno, áno...domysleli ste si správne, to je moje priezvisko. Vstúpila som, a mala som ťahať. Chvíľu som bola zmätená, že odkiaľ, ale po usmernení skúšajúceho som všetko pochopila a vytiahla som si jeden papierik. Na ňom bolo celkom obyčajne, asi takto nejako napísané čiarne na bielom:   

                                     1.       chrbtica – stavce                              

          2.       svaly pletenca hornej končatiny

                 3.       maternica, cyklus ženy                

Pomysleli by ste si: Jóóój chúďa, nevytiahla si to plece. Mám pre vás dobrú správu. V tej chvíli som od chúďatka mala na míle ďaleko. Bola som ten najšťastnejší človek na svete. Svaly pletenca hornej končatiny sú predsa svaly pleca! Ani ja neviem, prečo si to všetko tak komplikujeme a namiesto 1 slova napíšeme 3, ale budiš. =D Vtedy mi to bolo srdečne jedno. Ľudia, ja som neverila. Teda verila, ale chápete, ako to myslím. Bol to pocit ako po víťaznej bitke... aj keď tú bitku som mala v podstate len pred sebou. Ale to, že môj Boh a viera v neho zvíťazili nad nízkou pravdepodobnosťou, strašnou prognózou, zúfalstvom a obavou, to považujem za vyhratý boj. 

Prvé chvíle mojej prípravy som len ďakovala. Potom samozrejme aj prosila, aby som to už nezbabrala, keď som dostala taký dar. No a ďalej som už len písala všetko, čo som vedela. Keď prišiel čas to odprezentovať, bola som mierne nesvoja, ale myslím, že ubezpečenie, že to bude dobré som dostala už dávno pred tým. Prvá otázka mi nevyšla na 100%, ale to ani nebolo potrebné. Veď druhou som zahviezdila ako kométa. No a zakončila som to takisto nie dokonalou, ale postačujúcou odpoveďou na otázku číslo 3. A tak som z miestnosti plnej kostí, plagátov ľudského tela a atmosféry, ktorá sa dala krájať odchádzala s písmenkom v indexe. 

Neviem, či vás to ešte zaujíma, ale cítila som veľkú radosť, vďačnosť, pokoru...bol to pocit, ktorý sa ani nedá opísať, jednoducho pocit kráľovskej dcéry. Priala by som vám všetkým, aby ste ho niekedy zažili. A ak ste ho už niekedy zažili, máte veľké privilégium.

Môj Boh je Boh zázrakov. Ale my musíme v tie zázraky veriť. 

Veríte na zázraky? Ja na zázraky verím.  

Odpustené

Nikdy som nerobila toľko chýb ako od vtedy čo žijem s Bohom. Teda, fígeľ bude skôr v tom, že som ich robila (verím) omnoho viac, len som si ich neuvedomovala. Možno aj to je dôvod, prečo nie je kresťanstvo také populárne. Veď kto sa už len môže porovnávať s dokonalým Bohom? V porovnaní s pokryteckou, zhýralou a skorumpovanou spoločnosťou, v ktorej žijeme, máme predsa len - už pri troche snahy - väčšiu šancu vyjsť ako tí lepší a morálne bezúhonnejší.

Lenže Boh má pre svoje kráľovské deti aj kráľovský štandard, a poviem vám, tá latka je oproti mojej predošlej fakt vysoko. Občas sa na ňu až hanbím pozrieť ako si tak stojím po krk vo vlastnom hriechu, sklamaná zo seba samej. Našťastie, môj Kráľ si vždy nájde spôsob ako mi ukázať, že tam nepatrím. Tak ako ani márnotratný syn nepatril medzi tie prasce, čo choval. 

Hriech

Je ťažké vyhrabať sa z toho. Je fest ťažké prosiť o odpustenie. Prečo? Lebo to chce pokoru. Ojoj... Lebo musím uznať, že toto sama nedokážem. Lebo musím uznať, že som sa mýlila. A znovu na Neho zavolať. Ako prvýkrát - zúfalo a naliehavo. Už mi je niekedy trápne zas Mu vešať na nos, že som sa znova potkla, zas Ho prosiť, aby aj tieto moje hriechy zavesil na svoj kríž.

Prednedávnom pri pozeraní Búrlivého vína môj ocino vyhlásil, že "v tom seriály sa stále len všetci ospravedlňujú". Keď som sa tak nad tým zamyslela, princípom toho seriálu je riešiť problémy, takže sa tam skutočne máločo nechá zabudnuté alebo sa "zametie pod koberec", ako tomu býva v skutočnom živote. Prosiť o prepáčenie totiž stojí veľa síl... No mať odpustené a byť oslobodený od svojej chyby, to je pocit na nezaplatenie! 

Láska

A najskvelejšou správou je, že v Božej prítomnosti môžeš mať ten pocit neustále. Pretože Ježiš vidí tvoju pokoru a tvoju ľútosť, a ak je skutočná, vylieva kalich tvojho hriechu na seba. A nie len to. On ho znovu napĺňa, no tento raz Jeho pokojom a láskou. Znovu sa dostávaš na svoj štandard Božieho dieťaťa, YES! Pripraví ti oslavu, oblečie ťa do najlepších šiat a raduje sa z tvojho návratu. 

Najlepší Otec, skvelý Kráľ, úžasný Boh =)

eSPé - Premenení:

https://www.youtube.com/watch?v=-OyxGe0haho

Májový údiv: To až toľko??

Aj ty si rád/rada prezeráš staré fotky a spomínaš? Ja sa občas dokonca pristihnem pri tom, že spomínam aj bez fotiek. Vo svojej mysli znovu prežívam zážitky spred roka, dvoch, piatich... Vynárajú sa mi moje pocity a názory na svet, a ja pozorujem ako som sa časom (z)menila. 

Naposledy som si takto zrekapitulovala svoj život s Bohom. Myslím, že okrem krstu začal aj mamkiným čítaním obrázkovej Biblie a chodením na nedeľnú Besiedku. Pokračoval nábožkom v škole, letnými tábormi s miestnym zborom, konfirmáciou a chodením do kostola. Aj ty vidíš len aktivity a nie osobu Boha? To máš, bohužiaľ, pravdu.

To, že Boh má tri osoby som, prirodzene, vedela. Ale že Boh JE osoba, a to živá, prítomná a tak blízka, to som netušila. Nikdy som však neprestala veriť (alebo aspoň som si to oficiálne nikdy nepriznala), že existuje. Práve to mi možno pomohlo prežiť obdobie dospievania bez väčšej ujmy. =P Na zmysel mojej existencie (nie to ešte na moje ďalšie smerovanie) som však nie a nie prísť. 

Svadobný dar pre moju mládežnícku vedúcu =)

Mala som 17, keď som sa nejakým čudným spôsobom dostala na stretnutia kresťanskej mládeže. Boli sme fajn partia, tak som tam začala chodiť pravidelne (pravidelne so štvrťhodinovým meškaním =D ). Bola tam zábava a vždy som sa tam čosi dozvedela, no to, čo ma najsamviac zaujalo, bola naša vedúca. Na prvý pohľad vôbec nevyzerala zvláštne, dve nohy, dve ruky, chápeš, normálna baba, vysoká vysokoškoláčka. Ale strašne čudne sa modlila, akoby sa rozprávala s niekým blízkym. A keď sme preberali nejakú časť z Biblie, vždy sa to snažila aplikovať do bežných každodenných situácií. Konečne som začala niektorým veciam, čo sa vraveli v kostole rozumieť. Ale len niektorým.

Začala som spoznávať Boha ako osobnosť. Staré a nové poznatky do seba zapadali ako puzzle, postupovala som malými krôčikmi, ale mala som pocit, že sú to neskutočné skoky. Začala som sa modliť. Fuu, a ako mi to nešlo!! Ale postupne som sa tomu otvárala. A začala som vidieť Boží zásah vo veciach, čo sa mi dejú. Náhodne som otvárala Bibliu, ale aj iné knihy, keď som mala pocit, že mi chce niečo povedať a dostalo sa mi odpovedi. Nuž, tak som začala byť so sebou spokojná. Juuuj, aká som ja veriaca, ako ja veľa viem, ako ku mne Boh hovorí, fíííí..... Čítať Bibliu? Načo? So MNOU Boh komunikuje inak. Riešiť svoje každodenné klamstvá, posudzovanie iných a egoizmus? Zbláznili ste sa? Nič z toho sa MŇA netýka (skôr tej baby naľavo...).

Kráľovské dcéry

Našťastie Boh koná a mne sa časom otvorili oči. Čítaním písma som zistila, že sa veru ešte mám čo učiť, a že aj to málo čo viem, nedodržiavam. Možno by som to už aj vzdala, lebo začalo ísť do tuhého a zas sme boli pri obmedzeniach, a to už predsa nebola zábava. No vtedy som objavila chvály. =) Popravde, keď som prvý raz videla ľudí so zdvihnutými rukami kolísať sa do hudby, začala som sa obzerať po niekom, kto odvedie týchto nadrogovaných teenagerov z kresťanskej akcie. Všetko mi však bolo vysvetlené a hoci som tam zozačiatku chodila len kvôli slovu (ako do kostola), ktoré bolo záživnejšie ako bežná kázeň, časom som objavila aj silu uctievania Boha. 

Tú blízkosť môjho Kráľa, akú som pociťovala na chválach či na stretkách, som si postupne začala prinášať aj do svojho bežného života a môj živý vzťah so živým Bohom postupne rástol. Dnes ma už celú napĺňa a zasahuje (dúfam, že aspoň trošku) každú časť môjho života.

V januári som sa rozhodla úplne odovzdať Bohu a jeho plánu. Pche, Jemu netreba dvakrát hovoriť! =D Naordinoval mi potrebu čítania Písma a vzdelávania sa prostredníctvom kníh, filmov, Godzone messages, kázní z Exitu a všelijakých ľudí, čo mi posiela do cesty. Pomohol mi vo februári absolvovať kurz o evanjelizovaní a vyučovaní detí, po ktorom nasleduje realita stretávania sa s deckami v mojej obci. Šialeným spôsobom spojil pár neznámych ľudí v Nitre, aby vytvorili spoločenstvo na Jeho slávu, ktorého môžem byť súčasťou. Dovolil mi uvedomiť si moju hodnotu Kráľovej dcéry a to, že aj so mnou má svoj plán. A nakoniec, napriek rozdielnym mestám štúdia mi zachoval spriaznenú dušu a moju Kráľovskú sestričku, s ktorou sa môžem bez obáv zdieľať o všetkom, čo Boh koná v našich životoch.

Najnovšie ma štuchá, aby som po nociach ťukala tento blog a ukázala ti, že až tooooľko dobrého a vzrušujúceho môže Boh urobiť v tvojom živote, keď Ho necháš. 

Ba ešte viac =)

Januárové "zhrozenie": To až takto??

S Bohom žijem odjakživa. Keď som pred pár mesiacmi zistila, že v mojom okolí, že mojimi priateľmi sú ľudia, ktorí o Bohu a kresťanstve takmer nič nevedia, úplne ma to vykoľajilo. Dovtedy som si neuvedomila, že decká, ktoré vyrastajú v ateistických rodinách zrejme nikdy nemali možnosť počuť Ježišove podobenstvo o márnotratnom synovi či desiatich pannách a ani tie príbehy zo Starej Zmluvy, viete, o Dávidovi a Goliášovi, a o Šalamúnovej múdrosti, alebo ako Izraelci prešli cez more. Všetko toto bolo pre mňa všeobecne známe, dokonca otrepané, až kým som sa nedostala do situácie, keď som musela vysvetľovať, že Madona je iné pomenovanie Panny Márie. Vtedy som si uvedomila, že všetko, čo mne príde samozrejmé, iní nemusia vôbec poznať a bola som veľmi vďačná, že sa mi v detstve dostalo tejto múdrosti.

Potom sa však vynorila otázka: Skutočne Ho poznám? Pamätám si tých pár príbehov, viem kto bol Lazar, viem aj ako zomrel Ján Krstiteľ, dokonca viem, že Šavol sa obrátil, stal sa kresťanom a potom písal tie listy, čo sú na konci Biblie pod menom Pavol. Viem, že máme milovať Boha z celého srdca, duše a sily, a svojho blížneho ako seba, viem, že sa máme radovať v Pánovi vždycky, a tiež, že láska je trpezlivá, dobrotivá... Mala som ho rada ako priateľa, s ktorým sa dá porozprávať, keď sú iní zaneprázdnení, posledné dva roky som sa fakt aj modlila, tak skutočne, a do kostola som dokonca chodila s radosťou! Čosi ma k Nemu ťahalo, videla som ľudí ako ho chvália a ako Mu odovzdávajú svoje životy. No nie, nepoznala som Ho. O čo tu skutočne ide, to mi došlo, až keď som prečítala Bláznivú lásku od Francisa Chana. Už predtým som čítala kresťanskú literatúru, v poslednom čase sme s priateľkou fičali na kresťanských filmoch, zaujímali sme sa o mládežnícke akcie a chvály, no nikdy som nebola ochotná pripustiť, že v kresťanstve, že v nasledovaní Boha, ide až o tak veľa.

Dať mu svoj život. Niee, vravela som si počas čítania, to sa tak nemyslí, Biblia je strašne obrazná. Isteže Mu máme slúžiť, modliť sa, spievať Mu, oslavovať Ho, áno, veď aj máme začo, dal nám veľa dobrého. Isteže sa máme vyhýbať hriechu, teda aspoň tomu "riadnemu", veď sa aj snažím, veď On to vie koľko ma to stojí síl vypiť len za jeden alebo prehovárať svojho priateľa, že vážne počkáme do svadby. Máme pomáhať chudobným a chorým, jasné, s radosťou, no ale veď ja nikoho, kto nemá čo jesť nepoznám a moji priatelia sú všetci zdraví, no fajn, škrtnuté.

A vtedy mi to došlo. Celý ten príbeh našej záchrany, ktorý je opísaný v Novom Zákone sa fakt stal a stále pokračuje. Všetko sa to poskladalo ako puzzle a ja som uvidela Božiu lásku. Veď On vážne stvoril svet: ten zázrak rastlín, ktoré na jar bojujú, aby sa spod zeme dostali k slnečným lúčom, tú mnohorakosť rýb v oceánoch, kde má každá z nich svoju jedinečnú dôležitú úlohu v udržaní rovnováhy, tú mohutnosť hôr, ktorú sa snažíme pokoriť, keď sa na ne šplháme, no nakoniec sme vždy my tí zadychčaní, spotení a pokorení ich nádherou, a On stvoril aj pocity chladu a úžasu, keď vidíme dokonalé snehové vločky padať z neba a trblietať sa. A do všetkej tejto nádhery poslal nás, na Jeho obraz stvorený ľud, Jeho ľud.

Keby sme my ľudia vytvorili niečo úplne super, niečo, na čo by sme boli riadne hrdí a čo by sme milovali, a to niečo by padlo do rúk nášmu nepriateľovi a pošpinilo sa tým, čo najviac nenávidíme a čoho sa ono už nikdy nebude môcť zbaviť, asi by sme sa náš výtvor snažili čím skôr zničiť, aby to nevykonalo viac škody než dosiaľ. Boh nás však nezničil. A nebolo to preto, že by nemohol, spomeňte si na potopu, On je všemocný. Nechcel nás zničiť, ľúbil nás. Ba čo viac, on nás stále ľúbi, stále nechce našu smrť, pozrite sa do Biblie ako veľmi sa usiluje o našu záchranu. Veď zostúpil z neba a na seba preniesol všetky ľudské hriechy. To, čo najviac nenávidí, to, čo sa mu najviac protiví, to vzal na seba a umrel na kríži, aby sme my už nikdy neboli poškvrnení hriechom, ktorý by nás od Neho oddeľoval.

Ježiš si za nás odmakal väčšinu roboty na našej ceste k večnému životu. 
Na nás ostalo, aby sme Bohu verili a nadovšetko Ho milovali, 
čo po tom všetkom čo pre nás spravil, nemusí byť až také nelogické. 
V konečnom dôsledku na nás zostalo asi toľko roboty, 
ako keby sme namiesto preštudovania si celej mestskej knižnice 
dostali jednu stránku spracovaných poznámok, z ktorých bude písomka. 
Takto nás Boh miluje. 
Až takto.

Lenže i tak je toho mnoho čo od nás chce. Veď On tvrdí, že máme rozdať majetok chudobným a starať sa o chorých, vdovy a siroty, že máme hlásať Jeho slovo a činiť Mu učeníkmi všetky národy, že Mu máme dôverovať a poslúchať ho, a že Jeho máme milovať viac než čokoľvek iné na tomto svete. On sa musel zblázniť! Viem, že ho mám mať rada, ale to až takto?? Aj ľuďom mám pomáhať, fajn, ale snáď najskôr zabezpečím seba a budem dávať, až keď mi čosi zvýši, nie?? A keby som ho poslúchala, to by som predsa nerobila nič z toho, čo robím teraz, no ale keby som to nerobila, bola by som iná ako ostatní, a ako by to oni potom pochopili?? Nepochopili, a to by som im ešte mala začať kecať o Kristovi?? Isteže chcem, aby bol mojim Spasiteľom, ale musím to vravieť takto verejne??

Nevedela som tomu uveriť. Na jednej strane, viem, čo robiť na získanie večného života, a na druhej, znamená to úplne sa vzdať rozhodovania o tom terajšom. A tak som kalkulovala: Priemerný vek žien na Slovensku je 76 rokov, to mám pred sebou asi 55 rokov života na tomto svete. Boh mi môže dať večný život, čo sa na roky dosť ťažko prepočítava. Svet mi nezaručuje nič, no ponúka nekonečné hnanie sa za úspechom, uznaním a peniazmi, neustále konflikty a pár rozbitých vzťahov s blízkymi kvôli vyššie spomínanému úspechu, uznaniu alebo peniazom, ďalej stres, strach, opustenosť, ľútosť, nenávisť, závisť a pohodlnosť. Boh mi môže v nebi zaručiť úplne všetko, napr. bezpečie, svätý pokoj, nekonečné šťastie, hojnosť a Jeho prítomnosť. Na svete mi Boh môže zaručiť problémy, nepochopenie až utrpenie, a Jeho prítomnosť. Takže keď to vydelím a pripočítam a potom odmocním, zistím, že som počítala zbytočne, pretože moja duša túži po Kristovi a po záchrane. Takže je rozhodnuté.

A teraz si hovorím: Čo teraz? Fajn, tak som sa rozlúčila s vysnívaným životom z dvestodielnej telenovely plným závisti a podvodov, ale ako žiť, keď som zamestnaná u Boha? Vtedy asi treba niečo robiť, niečo meniť, nie? Tak poďme nato!!

(napísané večer 9. Januára 2013)

Deň ako stvorený na piknik

Zobudila som sa a sám Kráľ stál pri mojej posteli. Usmial sa, žmurkol a potmehúdsky povedal, že dnes ideme na piknik. Zajasala som, pozrela von oknom a vtedy som pochopila, že si na to vybral ten správny deň s tým správnym počasím. S radosťou som sa umyla a obliekla.  V izbičke sme boli len my dvaja, lebo spolubývajúca už mala v tom čase školu.

Otvorila som chladničku, urobila som si niečo pod zub (mmm....ovsené vločky s tvarohom, hruškou a medom) a potom sme len tak sedeli, jedli a rozprávali sa. Hovorila som mu o tom, ako sa teším, že dnes prišiel a On bol tiež rád, že som si naňho dnes našla čas. Začala som mu vravieť o tom, čo ma cez deň čaká a On ma trpezlivo počúval, hoci môj denný program poznal oveľa lepšie než ja sama. Povedala som mu čo ma trápi a On ma svojim objatím zbavil všetkého stresu a ťažoby. Potom som si však spomenula, že musím ísť do školy, ale On sa nehneval. Dokonca mi navrhol, že môže ísť so mnou, pretože dnešok má vyhradený len pre mňa. Vravím si "YES!" a už sme kráčali na seminár. 

Pred triedou som stretla kamošku, čo Kráľa pozná, tak sme sa všetci dali do reči a ja som jej opísala to super ráno. V triede bolo plno ľudí, ktorí o Kráľovi nemali ani šajnu, alebo Ho poznali len z videnia. Cítila som v Jeho srdci zmes emócií: smútok, túžbu a nekonečnú lásku. Jeho pohľad vyžaroval túžbu osloviť každého jedného z nich, ale ja som nemala odvahu predstaviť ich. Napriek tomu sa na mňa nehneval. 

Keď mi skončili všetky hodiny, ešte stále bol pri mne. Šli sme spolu na obed do jedálne a povybavovali sme nejaké veci, čo som potrebovala v knižnici, v meste, v obchode... Občas sme nadšene kecali a rehotali sa, inokedy sme len tak mlčky kráčali. Stalo sa mi aj, že som úplne zabudla, že je so mnou a stratila som ho kdesi v dave, no len čo som ho začala hľadať, už stál pri mne. Vtedy som pochopila, že On ma nikdy nespustil z očí.

K večeru sme sa vrátili na intrák. Spolubývajúca na mňa spustila lavínu svojich dnešných zážitkov, tak sme si sadli a počúvali ju. Ona však prítomnosť Kráľa ignorovala. Hádzala som po ňom ospravedlňujúce pohľady za jej správanie a niektoré názory, ale on len mykol plecami a ďalej ju s láskou počúval. 

Keď sme už každá zaliezla do svojej postele, Kráľ otvoril Bibliu a čítal mi. Niektorým veciam som nerozumela, tak mi to čítal znova. Niečo mi došlo, ale nie všetko. On však povedal, že to nevadí. Tak som sa zamerala na to, čomu som rozumela a snažila som sa to zapamätať. Keď skončil, pošepkala som mu naliehavé prosby za ľudí, ktorých milujem a ktorým má moc pomôcť. Necítila som sa hodná žiadať to od Neho, ale vedela som, že On je jediný, kto môže niečo zmeniť. Veď je Kráľ. Všetko si vypočul, pohladil ma po tvári a zaželal mi krásne sny. Stále však sedel vedľa postele. 

Pohltil ma neuveriteľný pokoj, no predsa som ešte otvorila oči a spýtala sa: Pane, nehovoril si ráno, že chceš ísť na piknik? On sa usmial od ucha k uchu a povedal: Celý deň sme strávili spolu, v pohode sme sa rozprávali, smiali a zabávali. Neskýva sa za piknikom ako činnosťou jedenia v prírode synonymum chvíle pokoja, pohody a relaxu s niekým, s kým sa cítiš dobre a rád s ním tráviš čas (napríklad jedením v prírode =P)? Ja som s tebou dnes bol na pikniku. Bola si aj ty so mnou? Rozospato som sa na Neho usmiala. Bola som, Pane, a chcem naň ísť aj zajtra.

Ráno som sa zobudila a sám Kráľ sedel pri mojej posteli. Uškrnul sa a povedal: Dnešok mám vyhradený len pre teba. Pôjdeme na piknik?